Ako nebyť H(k)anibalom Lecterom

Autor: Michal Izakovič | 28.4.2011 o 18:50 | (upravené 28.4.2011 o 18:58) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  26x

Prečo nejeme ľudí, keď sú takí výživní? Verím, že trochu morbidné a trochu cynické zamyslenie, ale tak je aspon cítiť, že je moje :)

Vlak pomaly vchádza do Passau Hauptbahnhof a ja som si spomenul na diskusiu z minulého týždňa, ktorú som viedol s kýmsi neznámym na tom sociálnom „víruse“, ako ho nazývajú niektorí moji známi.

Začalo to akýmsi hoaxom s veľmi zvráteným, tudíž (musím predsa bohemizmami potešiť aj JULS) veľmi prížažlivým, obrážtekom uvareného ľudského embrya plávúceho v čomsi, čo by ste u nás kúpili v ázijskom bistre pod názvom Vietnamska polieefka za ti eva.

Po prekonaní počiatočnej nevoľnosti som sa začal zamýšľať, kde sa táto nevoľnosť berie. Prišiel som na to, že proste z nedostatku skúseností s podobnými obrazmi. Neviem, kde sa to v nás ľuďoch berie, ale už ako malé deti prežívame rôzne druhy nevoľností z rôznych obrazov a zážitkov. Každý z iných. Niektorí pociťujú nevoľnosť už pri porezaní, podľade na krv, a niektorí by boli od narodenia schopní porodiť dieťa (nie svoje J )bez akýchkoľvek problémov, bez toho, aby im niečo z toho, čo uvidia, prišlo akokoľvek nechutné. Kde pramení táto vlastnosť a jej hranica, je skôr otázka na pscyhológov a filozofov (čo z môjho pohľadu v dnešnej dobe nie je až tak ďaleko od seba). Skrátka je to tak, že niečo, na čo nie sme zvyknutí v nás môže vyvolávať nevoľnosť.

Z tejto nevoľnosti niektorí ľudia vyvodzujú, že to, čo spôsobuje nevoľnosť, je choré a zvrátené, lebo inak by to nevoľnosť nespôsobovalo. Napríklad, keď niekto vidí uvarené embryo, tvrdí, že je to choré, že také čosi urobí iba chorý človek a už iba ťažšie duševne postihnutý človek by také čosi jedol. Nuž, niekto by toto isté mohol hovoriť, keď mu príde zle z toho, že sa niekto poreže. Ale my, civilizovaní ľudia, predsa už dávno vieme, že to je predsa fóbia, žiadny dôkaz zvrátenosti alebo úchylnosti činu krvácania. Krvácať je ľudské.

Je potom ľudské jesť ľudské embryá? Hm… čo je ľudské? Dejiny nám ukazujú, čo je „ľudské“ každý deň. Ľudské je všetko možné, od vecí chutných, až po veci, pre prevažnú časť obyvateľov planéty v dnešnej dobe, nechutné. Láska je ľudská a krutosť tiež. Takisto aj skromnosť a neukojiteľná túžba po moci. Ľudské je všetko, čo robia ľudia. Aj Volks(ľud)wagen(vozidlo). No a už sme doma. Takže pokiaľ to ľuda robia, je to ľudské. Robili to vždy?

Odpoveď je áno. Robili to vždy. História roznych kmeňov a ľudských spoločenstiev nás naučila, že skutočne sa pojedanie ľudí robilo v roznych kútoch a roznych dobách, ale robilo sa pravidelne a vôbec nie s odporom. Skôr naopak. A dokonca surové. Niektoré kmene mali pojedanie ľudí ako súčasť viery, ktorá tvrdila, že zjesť nejaký dôležitý orgán nepriateľa im dodá jeho silu (nemuselo vždy ísť o penis, ale určite to nebol ojedinelý prípad). Niektoré kmene jedli vlastných v prípade nedostatku potravy (ľudská svalovina je skutočne výborný zdroj energie) a niektoré kmene jedli vlastných z princípu, že nič by namalo vyjsť na vnivoč. Nuž, aj takí sme boli. Teda oni boli. Teda my. Ale dnes sme úplne iní. Sme civilizovaní.

Sme civilizovaní? Podľa mňa sme. Nie preto, že nejeme ľudí, ľudské embryá, a už vôbec nie preto, že by sme ich nejedli v žiadnom prípade surových. Je to preto, že máme nariadenie, ktoré nám hrozí trestom, pokiaľ by sme čosi také urobili, lebo to vyplýva zo všeobecnej hladiny morálky, na ktorej sa nepriamo všetci podieľame, a ktorej výšku nepriamo, či viac priamo, my všetci určujeme. A preto, že máme hladinu morálky pevne stanovenú, je jednoduché posúdiť, čo morálne je a čo nie je. A kanibalizmus je pod touto hladinou a preto je morálne človeka, ktorý cíti potrebu ľudské ostatky ochutnať, považovať za niekoho, koho v ľudskej spoločnosti nechceme, a ktorý by mal byť „opravený“ kdesi v nejakej nápravnovýchovnej inštitúcii. A takto my radi napravujeme, napriek tomu, že „duševný“ kanibalizmus schvaľujeme. Napríklad telo kristovo. Každý dobrý kresťan verí, že sa podieľa na hostine baránkovej. Vraví sa baránok, ale myslí sa človek. Nie síce hociaký, jedna tretina stvoriteľa, ale vzal na seba ľudské telo. Teraz sa nemienim navážať do nášho najpopulárnejšieho náboženstva, iba chcem použiť tento príklad preneseného kanibalizmu. Prečo je amorálne si predstavovať, že jem akéhokoľvek človeka, ale nie je amorálne predstavovať si, že je ľudské telo, v ktorom je prevtelený boh? Odpoveď je ľahká. Lebo sme si na tento „obraz“ zvykli. Je normálny a morálne správny. Kto by chcel argumentovať, že veď je to len oplátka, tak mu odpoviem príkladom, v ktorom cirkev schvaľuje ako právoplatný zázrak, keď sa táto oplátka skutočne premenila na kus krvavého mäsa (skutočne? brrrrrJ ). Ak by bolo cirkvou dokázané, že je to zázrak, dotyčný by mal právo toto „telo kristovo“ požiť. A nikto z veriacich by sa nezamyslel nad tým, že prečo ho nezavrú ako toho kanibala z Rakúska, ktorý to mal dokonca od zosnulého povolené.

Totižto hladina mortálky je síce v jednom bode nad jedením ľudského mäsa, ale hladina morálky sa v ľudoch pri sledovaní vyššich cieľov a pri plnení cudzích, napríklad božích plánov, väčšinou považuje za zanedbateľnú. A vtedy je otázkou, či je z objektívneho hľadiska posúditeľné subjektívne konanie, ktoré vedie k plneniu „vyšších plánov“ (cieľov). Napríklad pokiaľ môže byť človeku vo väzení vzhľadom na náboženské presvedčenie umožnené toto presvedčenie dodržiavať, prečo by jeho presvedčenie, že jedenie ľudského mäsa je v nasledovaní vyššieho princípu úplne v poriadku, malo byť ignorované? Nuž preto, že jeho morálka je iná ako morálka celkovej spoločnosti, ktorá určuje morálku tak, ako som už bol písal. Akýmsi kompromisom. Takže keby sme všetci jedli mäso z uvarených nenarodených detí, bolo by to normálne? Nuž, áno. Ale my sme si vyvinuli morálku kde to normálne nie je. Prečo ale potom chceme posudzovať ľudí, ktorí si vo svojej komunite, ďaleko od našich hladín a našich predstáv o tom, ako to vyzerá v civilizovanej spoločnosti, osvojili svoju vlastnú morálku, kde potratené plody, také výživné, by nemali hniť v zemi a „vyjsť navnivoč“?

Nuž, mali by sme sa zamyslieť, či sa pri globalizácii nebudeme potýkať aj s takýmito praktikami, ktoré našu morálku posunú na úplne inú úroveň, a či si naše pravnúčatá nebudú klopať na čelo, ako sme tu všetkých tak hrozne neužitočne (a nespracovaných) cpali pod zem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?